JANUÁR

Alexandra – Južný ostrov – Nový Zéland

Je 31. Januára a ďalší mesiac ubehol ako čerešne rozsypané po zemi. Troška výstižné, a prečo ? 

Nový rok sme odštartovali menším trekom na Roys Peak v meste Wanaka, 16 km dlhý trek ktorý mal 1578 mnm s prevýšeným okolo 1250 v.m.. Niekedy ani neexistujú také slová ktoré by opísali tú nádheru, ktorá je okolo nás. Každý výhľad má v sebe určitú mágiu. Z jedného miesta vidíte ľadovce, vysoké hory plné snehu na vrchole, zelené lúky plné oviec, hlboké jazerá na ktorých ste videli odrazy hôr a v pozadí menej zaujímavé mesto, domy. Z jedného miesta, máte takýto výhľad. Vrchol bol zdolaný, tak si môžeme dať dobrú kávu. Nie, nemuseli sme sa ponáhľať do dákej kaviarne, dole v meste, veď predsa každý v dnešnej dobe nosí na túru 1,5l termosku horúcej vody, French press, kávu a ešte aj šálky a  tá káva chutí omnoho lepšie to mi verte a ešte som si k nej vychutnala aj Horalku- menší pozdrav z domova. A ak krútite hlavou, tak keď sme išli za pár týždňov na trek k Ľadovcu Rob Roy tak jeden pán si zohrieval horúcu vodu na kávu na variči :D A záver dňa, sme strávili kúpaním sa v jednom z jazier na ktoré sme sa pozerali pár hodín spáť z Roys Peaku.

A znova začal 27 dňoví kolobeh, vstávania o 5, oblepovania prstov leukoplastom, bláznivého počasia kedy máte 6 stupňov ráno a na obed krásnych 30 stupňov ktoré sa vyšplhajú až na 36. A tie dni kedy máte dážď, slnko, vietor, zimu, znova slnko a znova zimu :D Vitajte na Novom Zélande, tu počasiu neverte, nikdy. Keď hlásia 100% dážď tak nikdy nebude, nikdy a ešte k tomu máte slnko nad hlavou.

A čo k mojej čerešňovej kariére napísať. Všetkých vás to zaujíma, dobre nejdem kecať asi nikoho ale svoje pocity a emócie napíšem kôli sebe 

Čerešničky, čerešničky, čerešne keď ste sa mi rozsypali po ceste.

 Fotka vznikla keď som sa asi v 5 deň práce dostala na 44 kýblov za 7,5 h  :) 

Oberanie čerešní sa stalo našou prácou na cca mesiac, počítanie kýbľov, otvorené rany na prstoch, nálepky so svojim kódom aj na ponožkách, beh o ten najlepší rad a najľahší rebrík skoro každé ráno - a ja som fakt sakra súťaživá. Každý chce ten veľký hliníkový rebríka nie železné veľké monštrum, škoda že vždy tých železných bolo viac ako hliníkových, svaly ako Arnold po mesiaci keďže ako to povedala naša supervisor „Ledder is your best friends“ A mesiac sa začal niesť v zbieraní, v počítaný kýbľov pretože každý jeden navyše, bolo len pre vás plus. A tak ste od rána behali hore dole rebríkom, pchali ste ho do každej špáry, stáť v kopci na špičkách na vrch kôli 4 čerešniam, 2/3 ich sadov sú v spádoch alebo ste sa šplhali po stromoch ako opica, raz mi supervisor povedala „Anna, you are creazy girl“ beriem to ako kompliment pretože vtedy som bola jednou nohou na vrchole rebríka a druhou na strome a všetko sa to odohrávalo v spáde len kôli 2 čerešniam :D  

Kýbeľ mal 10 l a každú jednu čerešňu ste museli oddeliť, kontrolovať veľkosť pretože keď sa zbierala veľkosť 28 mm tak ste museli zbierať len také a všetko väčšie. Ak sa pre zmenu zbierali len 26tky, tak len 26. Stále kontrolovali kýble, či sedí veľkosť, či sú oddelené od seba, či nemáte pohnité, zlé, poškodené a či kýbeľ je plný po vrch, veľa ľudí odovzdávalo ¾ kýble (aj ja občas – skúsila som to :D) no a potom vám to prídu vrátiť že tam máte doplniť ešte za hrsť. Alebo ak máte zlú veľkosť tak ich máte prebrať a nanovo dozbierať. A vám keď chcete mať čo najviac kýbľov, počítate si každú jednu minútu tak vás to sakra zdrží. Ale prešiel si tým každý, pretože tá veľkosť sa nedá odhadnúť keď do toho pozeráte celý deň tak sa vám všetko zlieva, malé 25-ky a tie dobré 26-tky či 28-čky príde vám to, to isté :D Najväčšia zábava je že keď už ste v dobrom tempe už počítate každý kýbeľ do konca a viete že do 1 prestávky mám 20-21, do obeda mám 30-31 a potom už makáte len aby ste mali čo najviac kým zakričia „last packet“ a ona príde a vráti vás na začiatok radu pretože hore ste zabudli 4 čerešne, kráčate 10tky metrov s rebríkom, cez konáre ktoré vám šľahajú do tváre po ktorej vám steká pot z tých 34 stupňov a pálivého slnka, keď sa hore vyšplháte zistíte že sú to všetko zhnité čerešne a prišli ste o pol kýbľa ktorý ste mohli mať nazbieraný.

   Takto vyzerali moje nohy, otlčené z kýbla alebo rebríka. 

Ono to miestami vyznie tragicky, fotkami som tomu moc neprilepšila ale bolo to fakt super obdobie. „Všetko zlé je na niečo dobré“ Atmosféra bola úžasná, vždy niekto kto bol okolo vás pustil hudbu či na štedrý deň to boli vianočné koledy, alebo sa vám mixovala hudba od chalanov z Latinskej Ameriky a tvrdým rockom od bratov Čechov alebo Jovzef domáci chalanisko si spieval amerického Biebera :D Cez Vianoce nám dávali koláče, lízanka alebo počas 35 stupňov to boli nanuky. Ono sú to vždy maličkosti ktoré ale potešia. Niekedy to tam bolo ako v ZOO samí piskot, výskot, rev, zvuky zvierat alebo pokriky ako „GO HOME“ čo sa ozývalo asi každých 15 min a samozrejme som sa pridávala aj ja, alebo „last bucket“ slovíčka na ktoré čakal každý už od rána. A pocity ktoré vznikali pri poslednom kýbli „last bucket“ sú neskutočné, vtedy neurobíte jeden ale hneď 2 a niekedy si odložíte ešte jeden a urobíte tri :D

Vždy po práci sme sa chodievali kúpať k jazeru pri meste Clyde, aj sme si robili BBQ party keď mal Marian narodeniny. Malé mestečko ktoré malo v sebe nádych westernu, skvelá kaviareň kde sme sa vždy po plávaní zastavili na káve a diskutovali o vývoji zeme, o prírode, konoch, cestovaní. A je tam taký malý obchodík, po pravej strane na hlavnej ulici kde predávajú tak skvelú zmrzlinu a len za 2 doláče ktorej sme sa nevedeli dojesť a robia aj šišky a naozaj skvelé. Ak budete mať cestu zastavte sa, vlastný to Turek alebo Ind.

  

Posledný deň čerešní, každému ste mohli vidieť tie iskri v očiach z dobre vykonanej práce,  alebo zvedomia že po 30 či 40 dňoch prichádza oddych. Posledný last packet som si užila a dala som tomu obdobiu čerešničku na záver. Na ďalší deň sme mali BBQ party veľa jedla, piva, súťaže, tanec a naše plieskanie bičom s Marianom.  Veľká zábava pre všetkých, pár chalanov Vanuatov sa dobre pleslo po tele, chcel to vyskúšať každý a potom zistili že to nie je také jednoduché a prišli slová obdivu. A čo k Mariánovi, je to Slovák ktorého som spoznala pri oberaní jedného stromu. Je bývalý Vysokoškolský učitel geológie, cestuje po svete, je to fanda do konov, animovaných postavičiek a začal vyrábať biče na Novom Zélande, urobil si pár kurzov u národných majstrov a prvý bič z austrálskeho klokana bol na svete, 3m dlhý a rúčka mala asi 40 cm. Keď mi oznámil že má bič, má ho pri sebe myslela som že odpadnem. Bol to skvelý pocit znova plieskať, a najväčšia sranda bola že ja som musela učiť jeho. A v jeden deň sa ma spýtal či poznám parížske rožky, bolo to asi 3 dni po Vianociach a ja že ich milujem. Tak sa zasmial, pretože ich rovno robil. Neboli to tie originálne aké robíme doma, pretože to bol iba ten dolný keksík. Ale bol to parížsky rožok, a Anna bola šťastná.

 

Naša čerešňová kariera sa skončila a manažér Elton si vybral pár ľudí ktorým ponúkol ďalej ostať pracovať na týžden, dva pri zbere broskýň, nektariniek, marhúl. Prečo nie, povedali sme si. Tak sme si náš pobyt predĺžili o týždeň, vyfasovali sme vaky na plecia, rebrík do ruky a vždy jedna dvojica zbierala do jedného „binu“. Bolo to skvelé, nikdy som ešte necítila tak krásne voňať ovocie ako tu. Neskutočná sladká vôňa, ktorá išla z tých nektariniek a broskýň. A veľkosť, no pozrite sa sami nektarinku môžem prirovnať k veľkému jablku, niekedy boli veľké ako ananás a to nekecám a marhule niekedy mali veľkosť ako broskyne. A dojesť ste sa ich nevedeli, sme sa vždy smiali všetci čo sme robili, že teraz ich máme na raňajky, na obed a na večeru. Cena v obchodoch bola od 6-9 doláčov. 

 Môj LAST BUCKET 

Týždeň ubehol ako voda a moje ruky povedali, že to je posledný deň zberu. Ale užila som si ho na 101%. Možno to bolo aj vďaka ľuďom ktorý ma obklopovali, chalani z Vanuatu a skupinka 6 backpackerov – Francuzi, Nemci, Čilania . Dnes sa zmierali marhule, pretože zber nektariniek sme ukončili minulý týždeň a broskyne sme zbierali včera, ždy sa robia dva zbery.

Na Pravo nektarinka na Novom Zélande na ľavo v Európe                       Na ľavo marhuľa na Novom Zélande a na pravo v Európe  

 

 

Keď sme sa vracali všetci späť k autám, tak ešte jeden z chalanov nich zakričal „GO HOME“ pustil radio ktoré zo sebou niesol celý deň na chrbte a ja som sa začala obzerať po celom veľkom sade, po všetkej tej 1000 stromov zo všetkým tým ovocím, po kopcoch zo skál ktoré boli vôkol mňa a oni na tom dokázali vybudovať niečo tak krásne a veľké. Vychutnávala som si ten moment zadozučinenia a pokory, pretože som tam nechala kus zo seba, z mojej dobre vykonanej práce, z nervov, radosti a šťastia a aj malý kúsok môjho života ktorý by som môžno strávila niekde úplne inde. 

Ďakujem, že som mohla spoznať všetkých tých skvelých ľudí, zažiť skvelé zážiťky, naučiť sa niečo viac o zbere, ovocí, raste, spracovávaní, produkovaní ale aj o živote iných ľudí. Každá tá chvíla mi niečo dala, každému z nás. 

 Jedna spomienková s chalanmi :)

Tak milí moji „kamaráti“, známi aj neznámi ktorý toto čítate, pracovala som tu, pretože na to tie WHV sú. Na sezónnych prácach sa najlepšie zarába, pretože potom môžete niekoľko mesiacov cestovať a hlavne kôli tomu ste tu. Kariéru športového trénera som si budovať sem neprišla, oukej prvý plán bol presne taký ale po tých pár trénerskych ponukách čo som dostala, pracovať 4 dni v týždni po 4-5 h prvé mesiace za minimálku a trčať v jednom veľkom meste kde miniete aj gate, nie ďakujem. 

Takže tie správy typu „si tam aj nohavičky minula“, „koľko si už minula“, „ty musíš mať dobrého sponzora, dáky starý chlap bohatý?“, „koľko si sa zadlžila  na Slovensku?“ Tak odpustite si tieto sprosté správy :) 

Ďakujem a teraz sa začína 3 mesačná cestovateľská mánia.