Bolo 2. septembra, vonká pod mrakom a na hodinkách 17:28. Let"s Go ! 

Náš plán bol jasný, bivak na Ráztoke (1947 mnm) s kopou padajúcich hviezd a východom slnka. Ako sme tak stúpali Jaloveckou dolinou kadejakými cestičkami, kosodrevinou ocitli sme sa pod vytúženým cieľom. Neviem ani ako, ani prečo ale rozhodli sme sa že ideme na Babky. Bolo niečo po 19tej a my sme bežali z Ráztoky, to doslovne s veľkými batohmi ktoré vážili asi viac než my samy.  Netrafili sme ten správny chodník. Na tvári 35 pavučín ktoré som odlepovala každú chvíľu a pomedzi to 75 šlahajúcich konárov do tváre. Prešli sme cez ústie Jaloveckej a Bobroveckej doliny ktoré spája lavička cez rieku Jalovčianka. Pokračovali sme ďalej, už bola tma niečo okolo 20tej hodiny a pred nami posed a začiatok závozu pod Červenec. Natrafili sme na dredatých kamarátov ktorý sa vracali rovno z Košarisk, padlo pár slov, dáky ten pán Kapitán a šlo sa ďalej. 

Vyhecované, adrenalín v žilách napumpovaný na maximum a po závoze ktorým sme šli som mala srdce naozaj v vvv. Tma, moja čelovka ktorá svietila na meter a Kajin mega vymakaný lampáš s paralizérom ktorý každú chvílu zablikal na odchod. Len spiev, tlieskot, smiali sme sa aké sme blbky a ukludňovali jedna druhú že tu nič nebehá okolo nás, a kto by chcel dáke dve žaby zjesť. :D V hlave som mala divné pocity, len vtedy som ich nepriznala tvárila som sa hrdinsky. Jedna a aj druhá sme v tichosti rozmýšľali o tom či to neotočíme a nepôjdeme si to rozložiť niekde na lúku k chatám, ale nie chceli sme to hecnúť. „Vidíš to svetlo?“ „Yess, aj ty ho vidíš ?“ háá to sú ľudia a my tu nie sme samy. Skvelý pocit, skvelý týpci, sme im vďačné a aj oni nám, cesta s nimi bola plná smiechu a zase len smiechu :D Pri odbočke na Babky sme sa od nich odpojili, ich cieľ bola chata Pod Náružím Červenec a my sme pokračovali ďalej - bivak pod Babkami (1566mnm).  

Pred nami 30min intenzívneho stúpania a vytúžený ciel na dosah. Cestou sme kričali, výskali a tlieskali resp. Kaja ťapkala a odohnávala tým medveďa :D Bolo niečo po 21 hodine a my sme rozkladali spacáky, karimatky, obliekali všetko teplé čo sme mali. Nájsť v tom teréne dobré miesto, kde by nefučal riaden severák a nešmýkali ste sa z karimatky každé 2 minúty na trávu, to sa nám nepodarilo. Smola :D 

Obloha bola magická, padali hviezdy, tisíc súhvezdí nad vami. Toto je najväčšie šťastie hory, pokoj, čistá hlava a byť tam. Celú noc sme behali po tej karimatke hore dole a znova, v ušiach mékot od  oviec z neďalekej paše. Pohádka ! A ráno ? Koncert ktorý sa začal odohrávať sa nedá vyjadriť slovami, akýkoľvek východ slnka vidíš je to niečo čarovné. Každý je niečím iný a výnimočný. Nikdy to nie je o tom istom a to sa mi na tom páči najviac. Vychutnávali sme si to, porobili pár gyčových fotiek ktoré k tomu patria a keď začal oskar riadne svietiť vyplo nás. :) 

Kedže sme boli rozložené kúsok pod Babkami tak okolo 10tej sme si to vybehli hore, po hrebni na chatu Červenec. Ľahli sme si do trávy a užívali krásny deň, smiali sa na tom že sme riadne pankáčili a naozaj to nemuselo skončiť tak šťastne, ako to skončilo. Možno sme mali šťastie, možno to bol osud ale sme tu, živé, zdravé a spokojné s kopou zážitkov. Pár dní na to medveď napadol dvoch turistov ktorý si rozkladali svoj bivak v Bystrej doline. Niekedy možno treba viac rozmýšľať, ale ja milujem dobrodružstvá a vždy pre každé to jedno nové dobrodružstvo musíš niečo obetovať a hlavne vyjsť s tej komfortnej zóny. Nikdy nič nedostaneš zadarmo, tak niečo pre to rob ! 

See you soon, you live freedom ! Ann..