Aký bol môj december?

Opotiki, Severný ostrov, Nový Zéland a kde ďalej ? Ako si tu nažívam.

Po dvoch mesiacoch práce sa presúvame smerom na Južný ostrov. V meste Opotiki som strávila naozaj krásne chvíle, ale prišiel čas na zmenu. Kôli jednému miestu na život som tu predsa neprišla. Kukumoa Lodge bola super, parádna vilka s bazénom, vírivkou, skvelí ľudia. Ale o tom inokedy, o práci tiež.

Bolo to také klasické ráno, ostré slnečné lúče mi svietili do tváre a ja som sa tresla o surf nad mojou hlavou. Ovesná kaša na raňajky s teplou kávou a posledný výhľad na celú gigantickú záhradu plnú oviec, kráv z mojej obľúbenej terasy. Veci pobalené, auto naštartované a smer Grisborn, malé mestečko na východnom pobreží severného ostrova. Pozreli sme pláž, vyhliadku na prístav kde sa spracováva drevo, pozreli si najkratšiu rieku na Novom Zélande ktorá má len 1200m a rovno na nej trénovali kajakári a išli sme do mesta. Je to zvláštne keď je začiatok decembra, vy sa natierate opaľovacím krémom a všade naokolo sú palmy a umelé vianočné stromčeky na strechách obchodov.

Nedela a nám hlásili skvelé počasie na Napier kde sme mali namierené. Prístavné mesto ktoré dýchalo históriou. Veľmi sa mi tam páčilo, historické budovy, oldschoolove autá odparkované na námestiach, veľké záhrady plné kvetov od výmyslu sveta, paliem a mini golfové ihriská pre turistov. Veľmi pekné pláže, ale treba si dať pozor v ktorých sa budete käpať. Tie ktoré sú v centre mesta, majú veľmi vysokú bilanciu v úmrtnosti, ostré skaly a hlboký spád hneď od kraja už nie jednému človeku vzali život. My sme si pre to vybrali pláž na okraji mesta, urobili kávu, zaplávali a hľadali voľný kemp. Ups, všetky boli plné a 10 hodín večer, chceli sme to len niekam od parkovať. Prvou možnosťou bola ulica s fabrikami, druhou bol kostol.  Bohužiaľ, jedna zvedavá pani cez okienko nám naznačila že to nebude dobrý nápad. Tak sme zastavili pred jedným domov na konci ulice, spýtali sa či to tam môžeme od parkovať, že sa len vyspíme a skoro ráno odídeme. Bez problémov :) 

Ďalší deň, ranný kraul a motýlik v oceáne s raňajkami na pláži. Pinnacles Rocks boli na programe, známe skaly z Pána prsteňov cez ktoré prechádzali hobbiti Bublo, Frodo, Smieško, Chodec  aj s družinou, cestou do Mordoru, kde odnášali zničiť prsteň. Pekný trek k skalám, kde keď prejdete okolo hory, tými divotvornými lesmy do ktorých som sa tu tak zamilovala, sa vám začnú naskytovať výhľady na oceán, zátoky, pláže, hory a nechcete aby to skončilo. Veľmi sa mi páči ten moment, kedy kráčate, kráčate a zrazu sa pred vami začnú objavovať miesta ktoré pri takej nadmorskej výške ani nie sú možné, ale predsa sú lebo ste na Novom Zélande.

Ďalší deň, cesta do Wellingtonu a znova po stopách Pána prsteňov. Nie som žiadny prehnaný fanda ale mám rada tie filmy a páči sa mi byť na miestach kde strávili určitý čas herci, režiséri a samotný štáb. Miesta ktoré som ako malá obdivovala a zrazu to vidím na vlastné oči. Je to ako sen, ktorý si žijem. Pozreli sme si hlavné mesto NZ, mestské múzeum ktoré bolo obrovské a zadarmo. Ale v tak špičkovom múzeu som ešte nebola. Mali ho rozdelené na niekoľko poschodí, cez domorodú kultúru, počiatok a vývoj zeme, prales, maorskú kultúra, všetko „živé“ makety alebo domček v ktorom vám priblížia ako vyzeralo zemetrasenie ktoré pred rokmi zasiahlo mesto, všade to dýchalo históriou. Neskôr sme išli s Cable car - červená „lanovka“ a výhľad na mesto aj s obedom v podobe suši  – jedine toto jedlo viem jesť paličkami :D Poobede nás čakala prehliadka filmového štúdia Weta Cave kde sa natáčali všetky filmy ako Pán prsteňov, Hobbit, Narnia, Herkules a podobne. Porozprávali nám ako sa vyrábajú makety modelov a v pc to spracujú na 3D do filmu. Ďalej to boli rôzne masky ktoré ste si mohli aj vyskúšať, progres pri výrobe rekvizít ako boli meče, prilby alebo kuše. Pri natáčaní Pána prsteňov používali železo na výrobu zbraní aby vyzerali reálne ale za pár rokov neskôr začali vyrábať rekvizity z hliníka, odľahčené zbrane pri natáčaní Hobbita.

Ďalší deň nás čakal trajekt smerom na južný ostrov, po 3-4 h s krásnou scenériou sme sa ocitli v meste Pikton. Vitajte na Južnom ostrove hlasil pán kapitán do mikrofónu, a moje srdce urobilo buch – buch.

HORY, HORY A HORY !

Všade a ja som nevedela kde sa skôr pozrieť. To je presne ten pocit keď sa ocitnete na mieste ktoré je vám srdcu blízke, každý meter tohto ostrova sa mi podobá na úplne inú zem. Raz vidím Liptov, Západné Tatry, neskôr Vysoké Tatry, Juslké Alpy alebo rýdzi Nový Zélend, či mesto Alexandra ktoré sa mi príde ako keby tu spadol meteorit ako v seriáli Smallville a všetkú zeleň, lesy, trávnatý porast tu zničil. Pritom tu väčšinu lesov ktorá tu bola, vypálili domorodci pri hladaní miesta pre domov a obživu.

Národný Park Abel Tasman – napíšem o ňom samostatný článok pretože sa tam chystám znova na 3-4 dni kempovať. Je to Národný park v severnej časti Južného ostrova s dĺžkou hlavnej trasy 35 km ale zo zachádzkami k jednotlivým plážam ktorých tam je minimálne 10 sa vám to nazbiera na niekoľko desiatok km, a máte tam čo robiť aj 5 dní. My sme mali v zásobe sme len jeden deň a preto sme sa rozhodli dať len polovicu tejto trasy čo bolo 16km po vyznačenom chodníku, keďže sa navštevujete jednotlivé pláže a prekonávate výškové metre sa nám tých 16 km vyšplhalo na 31 km a v mojich nohách som mala niečo vyše 40 000 krokov a niekoľko km k tomu odplávaných v mori.  Máte na výber  z množstva pláži na ktorú váš môžu odviezť loďou a potom sa vraciate späť. Je to raj na zemy, kedy ste v jednej minúte na najkrajšej pláži akú ste kedy videli a v ďalšej sa na ňu pozeráte z niekoľko 100 mnm. Je to magický pocit, začínala som v turistických topánkach, po prvej pláži som sa prezula do žabiek, šiat a celých 30 km cez les, skaly, hory, piesok som odkráčala v nich. Deň sme ukončili na pive v hospode  ktorú vlastní jeden čech, boli sme aj s kamošom Kubom. 

Ďalšie 4-5 dní sme sa zastvovali na párhodinové trek k ľadovcom ako Franz Jozef Glacier, Fox Glacier alebo pri jazere Lake Matheson známe ako "Mirror Lake" sme si dali kapučínko bez výhladu, pretože rovno bolo zamračené. Pozreli sme si aj preslávené Pancake Rocks – Palacinkové skaly bez nutely bohužial :D

A hlásil sa 18. December a čas znova na prácu v meste Alexandra, Južný ostrov. 

A čo aké boli Vianočné sviatky ? Dunedin – štedrá večera na pláži so zlatým tuleňom a západom slnka. A  Myslím si že k tomu je tiež už jeden pekný článok napísaný. Náš prvý sviatok vianočný s kopou koláčov, slovenské rozprávky a surf nad hlavou v campervane.

A prišiel Silvester, ktorý sme oslávili s našimi kamošmi z česka a pridal sa k nám ešte jeden náš krajan Marian – bývalý učiteľ geológie na Vysokej škole. Tak sme mali také československé výtanie nového roka, 4 česi a 3 slováci, vlastne to boli 3 % Slovenskej populácie na Novom zélande. :D Asi chcete vedieť aký bol ohňostroj, naša ulica v Jalovci má väčší ohňostroj ako malo toto celé mesto :D Asi len toľko. Oni to tu vôbec neriešia dáke sviaky, cez vianoce až po Silvester a Nový rok. Ale čo je zaujímavé majú dva sviatky, 1. Januára – New Year a 2. Januára –  After New Year.

Nový rok, nové význy, predsavatia a znova je to len na nás akým si tento rok urobíme.

Ďalší mesiac ubehol ani neviem ako a je tu január, a je 8 hodín večer, 30 stupňov a užívam si prichádzajúci západ slnka nad našim kempom.

Túlavý gén z Liptova má cestu okolo sveta.

Your Anna