Ešte nehovorím "zbohom NZ" len dovidenia !
Spomenula som si na jednu veľmi pravdivú myšlienku z filmu ktorý som videla nedávno. „Ľudia jazdia do exotických krajín a aj tak sa zaoberajú rovnakým nánosom civilizácie, pred ktorým sa snažili ujsť. Chodia do Mc Donald's, hodiny trávia na internete, čítajú bulvárne internetové stránky z ich krajiny, spia v obyčajnej posteli a keď prší, nechodia na túry.“
Boli to veľmi bláznivé dni, ktoré začínali šialenými vlnami v „Kaitaii“ kde ma ten surf ovládal viac ako ja jeho. Sprcha každý deň ? ako naozaj, to som tu už dlho nemala a žiarivé oči :D Veľký kráter cez celú cestu, nám urobil škrt cez plán ale o to sme viac surfovali ako cestovali a užívali si slnka, pláží a ako to povedal môj brat „tak a teraz nám začína 4 dňová letná dovolenka“ tak sme sa na tom smiali, že doteraz sme len cestovali a niekedy to cestovanie je dosť vyčerpávajúce ale krásne.
Posledné 2 dni na Novom Zélande, viem že ten príbeh nekončí ale „súrodenci na cestách“ áno. Nastal ten čas, kedy pokračujeme ďalej a budeme o kúsok bližšie k domovu. Veď prečo máme letieť priamo keď môžeme navštíviť ešte 2 či 3 krajiny. Prvou zástavkou bude kvetinový Hawaii a tam sa budem snažiť chytiť dobrú vlnu a naučiť sa ten brušný tanec a dúfam si kúpim tie hompáľajúce kvety okolo krku. A pokračovať budeme do Severnej Ameriky a naše lietadlo pristane priamo v srdci Hollywoodskych hviezd - Los Angeles. Hneď chcem vidieť chodník slávy, nápis Hollywood a dom čarodejníc ktoré som v telke pozerala ako 12 ročná. Samozrejme príroda, národné parky a čo najviac času v nich. Tisíc a jedna svietiaca fontána v Las Vegas a vyhrané mince v rulete, to som ale optimista. Škoda že ani pravidlá nepoznám. Celé dva týždne sa zakončia s Monkom na káve v San Francisku. Takže cesta okolo sveta. Áno ! Ešte keď som kupovala letenky tak som pozerala aby sme naozaj leteli cez celú zemeguľu a to v priebehu pár mesiacov. Yes !
A kúpila som si dom, vlastne auto no je to dom na kolesách ako sa to povie 2v1 a chutí to rozprávkovo. Moje prvé auto, a zároveň aj dom a moje pocity pri odovzdávaní kľúčov do rúk boli zvláštne, cítila som záväzok a zodpovednosť a hlavne veľké odľahčenie z bankomatového účtu. A dozvedela som sa kde sa nalieva olej, o rezerve som vedela nebojte sa, také Béčko nie som. Ha ha my ženy a autá.
A včera o 11 v noci sa kupovali letenky. Teraz ? Čelovka na hlave, nad ktorou bol surf vo free kempe a s telefónom položeným na kapote auta pretože iba tam bol mobilný signál. A kúpila som si rovno 2, jednu z toho do Šanghaja. Síce som študovala geografiu, viem iba že to je niekde v číne. A porade mi čo tam mám navštíviť, dajte dáke „must see“ ako sa hovorí. A je to najľudnatejšie mesto – dobre vedieť, milión luxusných a nových stavieb a ja dúfam sa tam nestratím.
A žiadne dva dni do odchodu, keď dopisujem tento článok je už 8 hodín večer a za 26h letím. Ubehlo to veľmi rýchlo, je to tu 7 mesiacov za mnou a posledné dva týždne predo mnou. A nastalo znova to milované balenie, jeden batoh a 1000 vecí. Ale už sme v tom machri, len potom príde tá dilema čo si tu nehať, čo vyhodiť a čo doniesť domov. Keď niekedy si myslíš že všetko potrebuješ, ale keď vopcháš do batoha spacák, karimatku a trekové boty, tak už máš jasno čo do neho vopcháš.
Teraz už len pohár vína, film a pokoj v duši, tá harmónia tela bola dnes priam magická. Musím začať cvičiť viac jógu, lebo občas moje návaly emócií sú nenormálne zvláštne a možno to dnes bola tá cestovná horúčka, veľa životných rozhodnutí a veľkých krokov ja už neviem.
Jedna etapa súrodencov na cestách končí, končí príbeh Anky a Piťa, keď tak krásne začal. Toto sú tie spomienky ktoré nám nik nevezme do konca života. Našim deťom budeme rozprávať ako sme spolu jazdili pár ulíc s otvoreným kufrom a ešte sme s veľkým úsmevom zdravili okoloidúcich ktorý nám zjavne naznačovali že niečo nie je v poriadku. Jedno auto, jedna práca a ponorka ? bola a veľa krát. Ale myslím si že toto nám dalo veľa do budúcna, predstavte si že cestujete so svojím súrodencom, bratom či sestrou a polroka s ním zdieľate pár metrov štvorcových. Keď sme rozprávali ľudom že sme súrodenci a cestujeme spolu, všetci len vyvaľovali oči a neveriacky krútili hlavami. Každý nám povedal že sme prvý „súrodenci ktorý cestujú spolu“ ktorých stretoli. Nebolo to len na Zélande, ale ľudia precestovali aj všakovaké iné krajiny a nikdy sa s týmto nestretli. Veľa z nich nám povedalo že nás obdivujú, že naši rodičia musia byť na nás pyšní (to dúfam sú) a že oni by to so svojim bratom, sestrou nevydržali. Niektorý že sa vidia raz za polrok a aj to si nemajú čo povedať, iný sa ani nestretávajú a ďalší aj keď majú rovnaké záujmy, nemajú rovnaké ciele a smery v živote. Takže sme asi výnimočný ? Ci pána, sme !
Ale môj príbeh nekončí, práveže sa len teraz začal ! A v júni pokračujem, Novozélandskými cestami ale už sama. Možno sa pritrafí dáky Francúz „don Mateo“ ktorý stále to moje srdce hľadá po Zélande. A občas som rada že si to tu môžem slobodne písať. pretože kto by už používal prekladač z mojich cudzokrajných kamošov. :D
Keď som sem letela vedela som že tu na to nebudem úplne sama, vedela som že tu budem mať aj brata ktorými pomôže a aj pomohol. Nakoniec z našich plánov vznikol dobrý nápad prečo necestovať spolu, keď máme veľké auto, vo dvojici je veselšie, ušetríme na benzíne a najdôležitejšia vec kto sa môže raz pýšiť tým že celý Nový Zéland, Hawai a Ameriku precestoval so svojim súrodencom ? Ja áno J Tak a teraz ? Budem tu letieť s tým že ma už nik nebude vítať na letisku s veľkým nápisom, ale to je príbeh ktorý ešte ani nezačal a kým začne sa stane ešte toľko tisíc iných situácií že na toto aj zabudnem a uvedomím si to až keď budem v Aucklende čakať na páse môj veľký batoh, lyže a v srdci mať len jediný cieľ – útek za slobodou.
A viem že som urobila dobre, že tú letenku som si kupovala ešte keď som tu, domov je domov a po týždni tam by ma začali prenasledovať myšlienky či odísť alebo nie, tie mám aj teraz a niekedy ovládajú moju hlavu ako tornádo. Ale vzápätí sa pozriem na tú sopku, či veľké vlny v oceáne alebo 1000 zelených kopčekov všade naokolo a poviem si „Anna ty tu chceš ešte prísť na pár mesiacov“. A nie len tu, však svet je tak veľký. Takže len toľko som chcela povedať, zase som písala veľa a len o sebe ale ak toto čítate tak vás to aj zaujímalo. A ak nie, tak kôli čomu ste sa dostali až na koniec ?
A viete čo ma napadlo, že o čo by bolo jednoduchšie cestovanie s frajerom (kebyže si dákeho nájdem), len o polovicu benzínu v nádrži jedine tak. Takže Anna, zase tvoje pre a proti vyšlo v prospech teba a tvojej slobody, slobodienky. Sama sebe paňou a to ani podnikateľka nemusím byť, vlastne som „podnikám so svojim vlastným časom“ J
A viete o čo to mám ja ťažšie ako všetci cestovatelia ktorý idú cestovať sami ? 2/5 z nich sa rozišlo s priateľom alebo priateľkou, 1/5 mala zlé domáce vzťahy, zlú rodinu, ďalšia 1/5 mala zlú robotu a život ktorý žili ich nebavil a my posledná 1/5 celého toho okrúhleho koláča sú ľudia ktorý mali všetko skvelú rodinu, super školu, prácu, priateľov vždy na telefóne, kamarátov vždy ku pivu a žili si svoj horský život ale chceli niečo viac, ešte viac toho prírodného luxusu a slobody ktorej mali.
Tak a vy majte pekné Veľkonočné sviatky, veľa vody, kúpačov a koláčov.
Vaša Anna z Litptova na Zélande.