Alexandra Turist park – Central Otago a 8. február

Tak vyrážame, na skoro 3 mesačné cestovanie a potom hor sa na vytúženú svadbu, nie moju. 

Aký bol môj február ? Veľmi stručne Anna, veľmi stručne. :D

Pracovné veci odložné v najbližšej popolnici, červené salomonky celé natešené čakajúc pri dverách, jedlo v aute a gopro v batohu, vyrážame. Ja som tomu nemohla uveriť, že som tu už 4 mesiace, čo všetko som stihla zažiť a urobiť, nechať tu kus seba a konečne mi to začne prinášať „ovocie“ ktoré si idem teraz užiť.

Prvou zástavkou bola posledná zmrzlina v Clyde, posledná káva v Cronwelli a smer Queenstown, ktorý sme navštívili už druhý krát. To mesto je na zamilovanie, síce nie je moc veľké ale každý priaznivec športu si tam príde na svoje, veľké jazerá na kúpanie, všade naokolo hory, štíty, downhillové trate, jedna atrakcia za druhou a naozaj famózny obchod so suvenírmi. Urobili sme si pár trekov do okolia, k jazerám a potom sme šli na vyhliadku kde premáva aj Gondola (vajíčko v Jasnej) a jedna jazda stojí  56 dolárov, jasné že sme si tých 40 min vybehli a potom kúpili jazdu dole kopcom na takom drevenom autíčku. Naša ďalšia cesta smerovala na Weber Bros Circus – motokrosová šou na ktorú sme dostali dva free vstupy. Adrenalínom som bola napumpovaná riadne. Chalani mali veľkú železnú guľu v ktorej jazdili na motorke, začali dvaja vravím si „to som videla aj v Česko - Slovensko má Talent“,  potom k nim prišiel aj tretí a tak pohoda to dáko ustoja, ale keď k nim prišiel aj štvrtý a tá železná guľa sa otvorila a traja jazdili v hornej polovici a jeden v tej dolnej, ostala som pozerať s otvorenými ústami do korán. Tak naozaj toto som ešte nevidela. Top, keď budem veľká a tú moju vytúženú motorku budem maž doma tak aj také triky sa naučím.

Wanaka – ďalšie malé mesto kde sme strávili dva úžasné dni, jeden deň sme dali downhill trate a moje operované koleno znova zazvonilo na zvonček a väčšia bolesť ma ešte bajkovaním nesprevádzala. Čerešničkou na torte bola moja básnická otázka „kde sú moje cyklistické gate s vankúšikom“ Doma, Anna doma. Riť ma bolela ešte na druhý deň, áno som rozmaznaná. Bol to adrenalín ako špic, veľmi málo chodím jazdiť tieto rygóli, spády, strmé uličky a skokanské mostíky ale je to adrenalín ako špic takže na Slovensku chcem viac, viac a viac ! Kto sa hlási ? Berte ma. Druhý deň sme si dali trek na Rob Roys Glacier, o ktorom sme sa dozvedeli od kamarátov na ktorých sme zase náhodne natrafili už 3x vo Wanake. Zo začiatku treku sme nevideli nič, asi po polhodine stúpania sa nám kúsok vystrčil a ja som vtedy povedala to „waw“, úplne mi padla sánka a keď sme vyšli hore nevedela som sa na tú masu vynadívať. Bola to naozaj masa ľadu, z každej strany iné hory a odvtedy to len každému koho stretnem odporúčam navštíviť. TOP !

Na ďalšie dni sme mali naplánovaný Fiordland, jedna z najkrajších častí Nového Zélandu. Je to zmiešanina fjordov, ľadovcov, hôr, štítov, krásnych trekov , dlhých lesov a všetkého čo človek má rád. Na tieto dni som sa tešila najviac, čakali nás „great walky“ najznámejšie treky Nového Zélandu – Routeburn Track, Kepler Track ale aj „projížďka“ loďou pomedzi fjordy v Milford Sound  a tisícka vodopádov a jazier.

A ja som sa rozhodla že čas v tejto začarovanej oblasti si zaslúži samostatný článok a ja sa k nemu vrátim neskôr. Bol to tak skvelý týždeň, plný eufórie, veľkých emócií, dosiahnutých cieľov a splnených snov.

Po teplej sprche za 5 doláčov, na ktorú som čakal 5 dní sme vyrazili smer južné pobrežie, plné pláži, zátok a oblastí s delfínmi, tuleňmi a tučniakmi.

Cestou sme sa zastavili v jaskyni, u nás na Liptove málo navštevujem jaskyne, a je to na čase zmeniť. Je to tak super, krásne a riadne adrenalínové. Aspoň tá naša bola, čelovka a 40 minút plazenia, lezenia špárami, brodenia sa v blate, metrovej vode a skákania zo skál. A neskôr kafíčko v úžasnej kaviarni, všetko tam bolo staré vyše 100 rokov a obsluhovala nás pani ktorá mi mohla byť prababička, už slabo počula ale bola tak zlatá a milá. Mali tam aj môj kočík, ktorý je stále u nás vo vonkajšej kuchynke odložený pre moje deti :D Ešte teraz si spomínam ako som v ňom naposledy vozila môjho teraz už veľkého „trhača“ Stinkyho :D A stretli sme tam aj dvoch Slovákov, s ktorými sme si prehodili pár typov a šli na pláž.

Celé to južné pobrežie je ako by som to nazvala, krásne každé to miesto má niečo do seba, ale pre dievča z hôr už to nie je tak zaujímavé. Jednu pláž, strieda druhá pláž a jedna krajšia zátoka za ďalšou. A tých vodopádov ktorých tu je nespočetné množstvo, verte či neverte ja už neviem ktorý z nich bol ten najkrajší. Zelené kopčeky plné oviec, jedna farma a 50km nič a zase dlho, dlho nič. Veľmi sa mi páčia tie neobývané časti Zélandu, nie je to porušené ľudskou rukou len samá príroda, ovečky a jedna plechová červená farma, kde majú obracač, modrý traktor, dáky ten sadzač alebo kosačku.

Invercargill jedno z najväčších miest celého južného pobrežia, kde sme si dopriali dobrú kávu v najväčšej mecca motocyklov na celom Novom Zélande – chodila som tam 2 hodiny a s úžasnom obdivovala každý jeden skvost, na veľkých 2 poschodiach  tam bolo cca 200 motocyklov, sajtiek a skútrov. Motorky boli vyleštené, samozrejme som sa skúšala každú páčku, brzdu a na pár som sa aj posadila a tvárila sa drsne. Až na konci som si všimla malú tabuľku, že sa nemajú ľudia dotýkať strojov (UPS – neskoro :D)

Ďalej sme sa zastavovali na plážach kde sme videli delfíny, tulene vo voľnej prírode, bohužiaľ na tučniakov sme nemali také šťastie. Vidieť ich je tak bežné ako u nás poľného zajaca, líšku alebo medveďa :D Hotová zoologická záhrada celé toto južné pobrežie. Dokonca v niektorých oblastiach môžete aj plávať s delfínmi a nemusíte si za to platiť, len škoda že mi sme rovno v ten deň vyťahovali zimné čiapky a bundy čo bola taká zima. Nugget point – maják na konci sveta ako to povedal môj tatko, tak mi to dáko ostalo v pamäti. A najjužnejšie miesto Nového Zélandu, kde ste najbližšie kjužnému pólu, asi aj preto mi tam bola taká zima a mala som pocit že ma odfúkne.

 A zamnou vo vode delfíny predvádzali divadlo.  Tisíc a jeden vodopád.  Nugget point 

 Navštívili sme veľmi netipický podnik u "Ďžibsího" 

Upršaný Dunedin a na obzeranie nebolo čo, keďže sme ho už navštívili v decembri a na druhej strane v telke išiel hokej, tak to bola jasná voľba, len škoda že našim chlapcom som nepomohla aj keď som v nich tak verila. Pozdravujem Ľubka. :) 

Na ďalšie 4 dni hlásili neskutočné azúrové počasie a naša cesta bola jasná – Mt Cook Village a 3 dni v ňom boli rozprávkové. Môžem o tom písať znova ale netreba, článok o ňom sa tu už pýši veľkému záujmu a tak si ho bež prečítať, ak si to ešte nestihol.

Mt Coočik – ako by povedal Kuba kt. ma nakazil týmto slovom bol rozprávkový, trek na Mt Olivier a Muller Hut bol nezabudnuteľný a čerstvý sneh ktorý som jedla po ceste hore mám na jazyku ešte teraz. Let ponad celé Novozélandské Alpy, to bola jedna báseň a jazero Hooker Lake alebo Tasman Lake to boli už len čerešničky na torte za dobrými 3 dňami. Do tej oblasti by som sa vracala aj každý deň.

Znova hory, skvelé počasie a Arthur Pass – 2 dni a 2 treky, jednoduchá matematika. Avalanch Peak ktorý sme dali v prvý deň, pre mňa to bol jeden z fakt krásnych haikov. Mám rada veľké prevýšenia, tu to bolo miestami na 2 km 1200 v.m. čo v jednoduchom preklade znamená, že miestami idete po 4-roch, ja som do toho ešte bežala, skákala a radovala sa z tých scenérií. Hory ako u nás, znova som si povedala. Zo mňa sa už niektorý smejú, že som hrdá Liptáčka lebo skoro každé hory prirovnávam k Tatrám, ale ono to tak naozaj je keď sú si tak podobné. A aj ľudom hrdo rozprávam že v mojej krajine máme takéto kopce. Tak sme si vybehli na vrchol, čas bol písaní 4h ale Matloň tím to dal za 1:34 min :D Prišiel nás navštíviť aj ohrozený vtáčí druh Kea ktorý sa vyskytuje iba na Južnom ostrove NZ a aj to len v horách. Je to veľká vzácnosť ho vidieť a okolo nás sa ich nahrnulo hneď 12násť, boli to kamoši, kým mi nezačali jesť jedlo, obžúvať šnúrky.

Ďalší deň „Baylis Spur“ ľahký pár hodinový trek s pár zaujímavými výhľadmi na údolia, dolinu a dedinu. Ale po tom všetkom čo vidíš dovtedy tie hory, štíty, lesy, jazerá ti toto príde tak obyčajné, ale pekné.

Znova mesto – Christchurch a ja v ňom. Dva dni a ja som si urobila asi 2 fotky, svedčí to o niečom ? Asi áno, mesto ktoré v roku 2010 a 2011 bolo zničené zemetrasením a okrem veľkých nákupných centier, všade lešenia a veľa stavbárov a  nič, zaujímavý trolejbus ktorý vás povozí mestom za 25 dolárov. A jeden zdemolovaný kostol, ktorý drží pohromade len žeriav, ak by s ním aj začali niečo robiť tak sa celý zrúti.  A dobré kung-pao v jednej malej zašitej uličke. Poďme preč, rýchlo prosím poďme odtiaľ preč.

A chcela som písať aj ďalej ale február mal len 28 dní a mne sa podarilo v ňom stihnúť len toto. Ty si stihol čo ? 

Dáka múdrosť na záver ? Materializmus a závisť vládne svetu a my sme figúrky ktoré ovláda. 

NAUČME SA MAŤ MENEJ OKOLO SEBA, ALE VIAC V SEBE - LÁSKY, POKORY, DOBRA, EMÓCIÍ, ZÁŽITKOV! 

Vaša Anna z Liptova na Zélande