Zapínam batoh, dopíjam kávu a odlietam preč z komfortnej zóny !
Londýn, letisko Heathrow a 19:19 miestneho času. Hodinky bežia proti mne a nechcú sa prestaviť, očividne nezvládajú tie časové pásma. Sedím vo veľkej hale, z jednej strany mi do ucha spievajú španieli a z druhej tu mám škriekajúce deti. Kúpila som si pollitra vody (zo záchoda) za 5 libier a sendcvič ktorý bol fakt dobrý za dalších 5 a káva za 4 libry :D Ešte mám dve hodiny kým sa mi otvorí Gate a ja sa začnem hrdo tváriť že už to tu poznám, viem kde som a že nie som stratená ako ihla v kope sena :D
Gate 42 a ja na sedačke pred ním, čakajúc na letušky kým náz vyzvú k nástupu. Našla som si aj kamošku malú Azijatku s pekným štrikovaným svetrom. Letušky boli veľmi zlaté usmievavé a ani jedna európanka (pozdravujem Lucku). A zrazu na celé letisko zaznelo moje meno, ANNA MATLONOVA dostavte sa ku kontrole :D btw počuť svoje meno od ázijského pána ktorý mi mohol byť po plecia, s ich prízvukom je možo len raz za život :D (užila som si to) tlak 180 na 40 a ja som nevedela čo sa deje.. neskôr som zistila že to oni mali dáku chybu v systéme ohladne mojich víz a všetko je v poriadku – (zemiaky v riadku) a že sa mi ospravedlňuje.
Jeden, druhý a aj tretí len bol skvelý. Len prosím keď vás budú na palube milé azijatky presviečať o tom že ich raňajky sú skvelé a že ako dievča z európy ich mam vyskúčať. Nie, budte za pioniera a nepodlahnite pretože to bola najhoršia vec ktorú som mala v ústach. Dáky priesvitý sliz, s hubami a smradom aspoň som pojedla jogurtz a ococie.
Hong kong a 32 stupňov, za sebou už vyše 15h cestovania a predomnou 5h čakania a 11h let. V lietadle som sedela vedľa Maorčanov ktorým som nič nerozumela – so good. A ešte k tomu sa môj „televizor“ zasekol asi na 3h, chvala bohu za bulvárne časopisy ktoré som kúpila v Londýne.
Keď idete na Nový Zéland z ktorej koľvek krajiny dajú vám letušky papier na ktorom vyplníte základne údaje o sebe, čislo pasu, víza, vaša korešpodenčná adresa na NZ, batožina – čo všetko v nej máte od alkoholu, drog, tabaku, čokolád, liekov, turistického vybavenia (stan, spacák, topánky) všetko tam musíte zaškrtnúť a priznať. Na letisku prechádzate viacerymi kontrolami, od pasovej, vízovej a až po batožinovú kde vám ju prehladávajú a podľa papiera ktorý ste vyplňovali v lietadle, ak ste niečo nepriznali a nájdu vám to – dajú vám pokutu od 400 dolárov. Môže sa stať že vám budú všetky veci prehladávať, každú tyčku zo stanu kontrolovať a strávite tam aj 2h. Ja som to mala asi tak na 5min.
Sooo reaady and now, úsmev môjho brata s veľkým papierom „Vitaj na Novom Zélande“ – slzy v očiach a radosť. Yeaah, im here – New Zealand, you give me your beutiful places.
Ale vráťme sa na začiatok.. Kde cesta balenia začala ? Čo včera ?
Ready ? 3 - 2 - 1 GOOOOO
Nie nestresovala som, vlastne ja som ani dáky extrémny stres nemala. Stále som len niečo vytláčala z počítača, vybavovala, prefocovala a dookola tie isté veci :D o 2 som sa začala baliť, a viete čo ? to akú som mala predstavu že si vezmem od pekných šiat v ktorých pojdem na rande s dakym backpackerom na pláž až po spacák, karimatku a lyžičko-vydličku na všetko.. som to troška musela zredukovať. Systém v tom nebol žiadny, vôbec som bola rada že čo som vzala do ruky to som tam dala. Bolo pol 5 a ja som stála v batohu, pot mi stekal po čele a ešte polovica vecí nebola vo vnútri. Som ten typ človeka ktorý sa začnem baliť deň pred odchodom, resp. pár hodín, s baletín týždeň dopredu som už skončila, to by som už vôbec nespala. Pobalené bolo o 00:38 keď som yavrela aj to najmenšie vrecko na batohu, 4 kg horaliek a slivovica – bez toho sa do sveta nechodí.
A ako sa to celé blížilo, viac a viac som si kládla otázku prečo ja odchádzam. To sú momenty ktoré si vy neviete predstaviť, každý si povie ved je to super odísť, cestovať, spoznávať novú krajinu a svet. Pritom tu nechávate rodinu, ktorú milujete, kamarátov ktorý vám robia dni krajšími, prácu o ktorej ste snívali dlhé roky a aj lásku. A prečo ? Aby ste šli prespávať v aute a vystačiť si na jeden rok s jedným batohom. Batohom do ktorého ste zbalila celý svoj majetok, veci ktoré majú pre mňa veľký význam od oblúbených nohavičiek až po darované tričko, náramok, prsťeň – veci pre šťastie. Ľudia si okolo mňa skôr začali uvedomovať že ja niekam idem. A ja včera ? plakala som pri každom jednom človeku v mojej rodine s ktorým som sa lúčila. Nehanbím sa za to, pretože to podla mňa k tomu patrí. Tak by to malo byť a ja som rada že mám takú rodinu. A o polnoci ? afterparty pred mojim domom :D Tatranský čaj na kapote auta, ľudovky sa spievali a veľa smiechu, dobrej nálady a takáto je moja rodina, priatelia a som rada za tieto momenty.
Ak toto číta moja mamka tak prepáč aj s maturitou za 1, so Štúrom kamarátka nebudem - gén Matloň, čááu Oci:) .
A takto sa malá Aňa vybrala do sveta.
Múdre slová na záver ? Aj pád na hubu, vás nakopne.
Možno to nakoniec nevyjde. Ale možno samotná cesta za tým, bez ohľadu na to, ako to dopadne, bude najväčším dobrodružstvom môjho života.
Čauves Slovensko !! :)