Šťastie, povrchové slovíčko ktorým je možné vyjadriť tak veľa. Šťastie je všade okolo nás, šťastie si robíme len my sami a my sa aj o neho pripravujeme. Héééj, hlúpi sme my ľudia. Za posledné roky som v horách našla svoje šťastie, ani sama neviem či to tak nazvať... nešla som miesto kde sa cítim dobre, mám okolo seba všetko čo mi robí úsmev na tvári a možem v nich robiť všetky športy ktoré mi robia pohodu na duši. Nuž, sú ľudia ktorý nájdu svoje šťastie a to čo ich robí šťastným (tlieskam) a sú ľudia ktorý ho celý život hľadajú. Dúfam, vy ktorý toto čítate ste ho našli, či už to bude polovička vedľa ktorej sa každé ráno zobúdzate (ja som také šťastie ešte nenašla :D toľko šťastia pre neho) alebo vyhratý tiket, urobená skúška - každý sa na to pozeráme z iného uhla podľadu. 

 Hlas divočiny je silnejší než kancelária či razítka! 

Ja mám šťastie v horách - "mountain air"  a vo všetkom čo s tým súvisí (športy, knihy, fotky, blogy). K horám mám veľký rešpekt, pokoru a vážim si všetko čo nám dávajú, od momentu ako do nich vstúpime až po moment keď z nich odchádzame. Pre mňa sú  domovom, je to vec ktorá človeka nemôže sklamať, je tu pre nás stále a plne nám poskytuje všetko zo seba.. od malička ma do nich ťahal tatko či už v zime na lyže, alebo v lete na túry a chatovačky, milujem tú pohodu niekde v lese pri ohníku k tomu ľudovky, alebo gitara a pivko v ruke. Oni ti ukážu to tvoje pomyselné „dno“.  Na horách sa mi páči tá nevyspytateľnosť, môžeš isť po tom istom chodníku aj 100x ale nikdy to nie je to isté, vždy je to niečím iné a výnimočné. Ten  pocit slobody a na druhej strane takého adrenalínu pretože nevieš kde ideš a kde ťa tvoje nohy zavedú. 

Ponúkajú človeku veľmi veľa, len nie každý človek na tejto zemy na to prišiel a využíva to. Sú tu okolo nás, sú zadarmo a predsa si ich nevážime. Som nenormálny fanušík samoty, milujem samotu a čistú hlavu, taký  svoj svet , preč od spoločnosti a tých ľudí kt. sa len sťažujú na všetko,  reštart v hlave vlastné myšlienky a nabranie nových šíl.  Som bojko ? Blázon ? Je to rešpekt ? Strach ? ale chcem isť na daky trip do Tatier SAMA ! naše Zapadné som hecla pár krát také tie menšie vrchy, resp. kopce ale netrúfam si ešte dať niečo väčšie možno som bojko ale mám v sebe ten rešpekt, Tatry a vl. hory samy o sebe sú nevyspytateľné ako som spomínala, smrteľné úrazy sú ich každodennou súčasťou v posledných týždnoch to má neskutočne hroznú bilanciu.. Viem že nebezpečenstvo je tu všade okolo nás, ale prečo ho zbyťočne vyhľadávať ? Chcem dať dáky trip s bivakom v horách - raz a hrdinsky sama, keď budem mať viac skúseností - budem veľká... Viem že to raz príde!

RAZ MI POVEDAL:  "Nikdy nebudeš mať dosť skúseností, aby si mohla zostať sama vo "veľhorách". To robia len tí, čo sa prestávajú mať radi a necítia zodpovednosť sami ku sebe."   Viem že na tom je veľa pravdy, viem že on sám čerpá len zo svojich skúseností a vie o čom rozpráva, jeho rady a skutky sú --nad zlato-- , ale ja to raz dokážem, a tá moja vôla a chcenie je silnejšie ako to všetko.