V zajatí veľhôr

23. februára, Mt Cook Village

Kde začať, som živá, zdravá a plná emócií, čo vás asi ani neprekvapuje pri tom závale fotiek ktorými vás zásobujem. Áno, možno by som si mala všetky tie fotky, komentáre, videá a endorfíny odpustiť, ale som to ja a ja to prežívam emočne, bodka !

Práve je 10h večer a ja mám písať článok o mojom 2 týždňovom cestovaní, ale k tomu sa vrátim neskôr, v hlave mám emócie z týchto pár dní a musím ich dať von. 23. február a ja sa nachádzam v kempe rovno pod najväčšou horou Nového Zélandu - Mt Cook alebo Aoraki kt. má 3724 mnm. Niečo Vám poviem aj k tejto veľ hore, prvý výstup sa podaril na štedrý deň v roku 1894 novozélandskej skupine v zložení 3 fešákov – Grahman, Fyfle a Clarke. Výstup na ňu sa nepovažuje až tak za náročný, ale patrí k tým výnimočnejším. Cesta hore vedie cez ľadovce Linda od chaty Plateau Hut. Prístup na chatu má dve varianty, jedna je tá náročnejšia a to je -  denný výšlap z údolia Tasman Valley cez chatu Ball Hut alebo druhá varianta, tá je zase finančne náročnejšia - prílet lietadlom alebo helikoptérou. Výstup od chaty na veľ horu a spať predstavuje asi 17-20 hodinovú túru kde prekonávate 1700 výškových metrov. Toľko by bolo o samotnom Mt Coočiku, samozrejme my sme naň neliezli (možno raz).

Zobúdzame sa do mrazivého rána, na hodinkách 6:30, 0 krokov, srdce mi stále bije a je 22. február. Čo je dnes na programe ? 1. Rozlepiť oči 2. Uveriť horúcu vodu 3. Usmiať sa 4. Poďakovať, pretože žijem a čakajú ma ďalšie nové dobrodružstvá.

Yes, to by som mala. Rozložíme rybárske stoličky, vychutnáme si teplú kávu s ovesno – otrubovou kašou a výhľadom na celé alpy z kempu v meste Twizel. Stretávame sa s Kubom, Katkou a mierime do Mt Cook Village odkiaľ začíname náš trek.

Kontrolujeme veci, horalky - mám, ťapku – mám a po ceste zistíme že nám chýba benzín :D Z Twizel do Mt. Cook Village je to cca 65 km,  jedinú benzínku ktorú nám našiel kamoš - google bola práve tá v Twizel. Tak si vravíme že ak nám začne svietiť rezerva až hore tak to dáko zjazdíme, dotlačíme len zachovaj úsmev a chladnú hlavu. Ups, oranžová kontrolka sa zjavila asi na 30 km do Mt Cook Village a my sme potrebovali ešte dobrú 100 ku odjazdiť. Veľkým šťastím, ani neviem ako sme našli malú samoobslužnú čerpačku v Mt. Cook Village. Takže sme cucať benzín z iného auta nemuseli :D

Ak idete na terek, auto môžete odparkovať buď v Mt. Cook Village pri najväčšom hoteli aký tam uvidíte alebo si to o hodinku skrátite (my športovci sme to samozrejme dali pred ten hotel – omylom, český turista navigátor) a odparkujete to rovno v kempe odkiaľ je to oficiálne 4h, 5,2 km a  1100 výškových metrov k chate Muell Hut a kt. je vo výške 1800 mnm , a ďalších 20 min je to vybehnúť si  na vrch Mt Olivier 1933 mnm, ktorý prvý pokoril Sir Edmund Hillary. Bol to novozélandský horolezec a objaviteľ, ktorý sa stal slávnym, keď ako prvý zdokumentovane a dokázateľne zdolal Mount Everest. 

 Dva dni dozadu nám snežilo a aj cez noc, takže podmienky boli troška náročnejšie, ale o to scenéria okolo nás bola krajšia. Vystúpate okolo 1100 – 1200 výškových metrov v 5 km a do toho čerstvý sneh, bolo to luxusné aspoň pre mňa. Ja som bola v siedmom nebi. Sem tam sa šmýkalo, pretože stúpate len po skalnatom a strmom teréne, ale ja to mám tak rada, mám rada treky s veľkými prevýšeniami a potom tie nebeské výhľady ktoré sú za odmenu. Tu som miestami bežala, skákala a užívala si tie hory vôkol mňa. Za mojim chrbtom boli jazerá, veľhory a také panorámy že to môžete fotiť aj 1000x ale nikdy to nebude také ako v skutočnosti. Všetko má svoje čaro, aj tá hmla ktorá sa pomaly vytrácala a na obed bola už bez obláčika. 

Ja mám rada hmlu, inverziu pretože to má svoje čaro a tajuplnosť. Ako som stúpala, predbiehala čínskych turistov tak som narazila na jednu staršiu pani, ktorá šla už po štvornožky pri tom spáde. Obiehala som ju a ona sa mi prihovorila a vraví mi že odkiaľ mám toľko energie, a ja som rovno v ruke držala sneh ktorý som pojedala po ceste (bol čisto biely a čerstvý – žiadny žltý :D) a ja som jej povedala z tohto sneh, hory – veľa energie. Ona sa na mňa usmiala a povedala že to mám v srdci. A ja som sa jej spýtala koľko má rokov, 75 rokov a za sebou vylezený Mount Blanc, Matterhorn a Nepálske veľhory, ja som pozerala s otvorenými ústami a skláňala pomyselný klobúčik . Ona mi len jednoducho povedala že musíš to mať tu a ukázala na srdce. To bol tak skvelý a úžasný moment a k tomu tie okolité štíty, ľadovce dodávali tomu to pravé čaro, nedá sa to ani napísať aké to bolo magické pre mňa. Ako som stúpala, viac a viac som sa ponárala do víru toho čarovného snehu, kde sa začala ukazovať ďalšia strana álp. Tak si vravím, môže byť niečo ešte krajšie ? A znova to prišlo, niečo nové a kúzelnejšie.

Veľmi mám rada na týchto horách to že sú v takých zákrytoch, niekedy ani neviete kde idete alebo k čomu až potom sa vám celé otvoria alebo postupne začínajú predvádzať to ich horské divadlo. Cestu hore som si užívala veľmi, chalani boli niekde vzadu, všetko fotili a kamerovali. Ale ja mám rada takéto „hajkovačky“ sama. Je to super, je to voľnosť a sloboda a ten daný moment si úplne do hĺbky vychutnáte ako keby ste po ceste s niekým mali blabotať o počasí, politike veď ma rozumiete.

Jeden štít, druhý, ešte taký ľadovec aha a tam je spadnutá lavína, hej obzri sa za seba Anna veď tam je Mt. Cook, bože ten je krásny, veľký, čarovný. Všetko mi to išlo hlavou tak rýchlo ako vlak ktorý má meškanie. Zrazu sa objavila chata, docupkala som k nej cez čerstvý pow - pow. Dali sme si domácu Goňovicu 54%, stretli sme ďalšieho slováka z Pezinka a šli sme hore na Mt. Olivier. Tam sme si urobili kávu (áno, znova som zo sebou niesla French press). Hodinu či dve sme tam len sedeli a vychutnávali tie 360° výhľady aj s horalkou v ruke. Vtedy keď vidíš tú celú nádheru okolo seba, vieš že si len tak maličká v tomto veľkom svete hôr.

Hory nás účia veľa, láske, pokore, dôvere ale ako nám veľa vecí dávajú, tak nám pri našej nerozvážnosti môžu aj niečo veľké vziať a to je náš život.

Chodievajte častejšie do lesa, na hory nemusíte chodiť do zahraničia veď také hory aké máme na Slovensku nám závidia aj čínania ale vy sami si ich nevážite.

HROT AKO ŠPIC každý tento deň. Niekto by povedal také obyčajné dni, áno možno sú obyčajné ale v mojom živote zanechajú veľkú stopu a hlavne ma to naučí zase niečomu čo neskôr zužitkujem.

Som na vrchole Mt Olivier kt. ako som spomínala prvý pokoril Sir Edmund Hillary,  ja v rukách držím plecháčik s jeho podobizňou. Ktorý mi bol darovaný počas skialpovanie na aktívnej sopke Mt. Ruapehu. A on so mnou cestuje po celom Novom Zélande.

Neskoro poobede som začala zostupovať dole, vôbec sa mi nechcelo, nechcelo sa mi opustiť tú krásu ktorá bola vôkol mňa. Cestou dole sa ku mne pridal jeden pán z Dánska, prebrali sme naše a ich školstvo, šport, deti a šport a samozrejme som ho nalákala na naše Tatry. Olympiáda je vždy hlavná téma dňa, samozrejme aj keď som tu sledujem ako sa darí našim lyžiarkám a online som sledovala hokej keď bol čas. Veľmi sa teším na finále, nik nečakal že by tam mohli skončiť Nemci ale tí prekvapili a predviedli naozaj skvelý výkon aj proti Kanade. No a k môjmu dánovi, na konci treku ho čakala jeho žena aj s koláčmi ktoré piekla, a tak sa samozrejme aj mne jeden ušiel. 

A čo priniesol ďalší deň ? 

Ďalší deň a ďalší splnený sen. To by mohlo byť naozaj len v dobrom filme, kde sa vám jeden sen plní za druhým, tak vitajte v mojom živote.

Vyhliadkový let ponad Novo Zélandské Alpy, ľadovce ako Franz Jozef a Fox Glacier, celé doliny a údolia. Mala som v pláne absolvovať swing, kde sa hompálate nad roklinou  a trvá to len pár sekúnd . Ale to som zavrhla a radšej som sa dala nahovoriť od kamoša Kuba na vyhliadkový let ponad Alpy. Určite ste si hneď pomysleli, bože to muselo stáť riadne veľa peňazí, ale tie sú na to aby sa míňali a netlačili doma do ponožky. Zážitky sú predsa na celý život.  

Lístky sme si objednávali asi 2 dni dopredu, let trval čistého času vo vzduchu 50 minút, leteli sme so spoločnosťou AIR SAFARIS a našim pilotom bol Leon . Dostali sme do rúk mapu letu a vyznačené jednotlivé miesta cez ktoré budeme prechádzať. Samozrejme sme ich počas letu ani neotvorili, oči boli nalepené na okienkach. Ale ako správni horali sme poznali najznámejšie vrchy, ľadovce a jazerá. Začínali sme pri Lake Tekapo – Lake Alexandrin – The Godley River – Mt Sibald – The Godley Glacier – The Murchison a Tasman Glacier – FRANZ JOZEF GLACIER – FOX GLACIER tieto dva ľadovce patria k najvýznamnejším ( k nim z opačnej strany Álp sme si urobili trek v Decembri takže som ich videla aj z dolnej perspektívy) ďalej to boli aj štíty ako Mt Tasman – Mt COOK alebo ako ho volajú miestny AORAKI (je to najvyšší vrch Nového Zélandu, ale to som už asi spomínala) – Mt La Perouse – Tasman Glasier – Tasman Glacier Lake (jazero a ľadovec sme si boli na druhý deň pozrieť aj z dolnej perspektívy a urobili sme si k nim menší walk).

Zélandské Alpy sú neskutočne rozsiahle, možno sa zdá že je tam toho málo ale je tam veľa vrchov a dolín ktoré nemajú ani názov, do ktorých sa nedostane nik pretože tam nevedú žiadne cesty, ani helikoptérou tam nepristanete, pretože celé tie snehové platne sú tak nebezpečné že by mohli strhnúť ďalšiu a ďalšiu lavínu (pritom keď napadne čerstvý sneh, tam padajú ako domino) a ďalším z dôvodov sú ľadovce ktoré deň čo deň strácajú na svojej veľkosti.  Cyklón ktorý tu bol 5 dní dozadu, zasiahol západnú stenu Álp a odrezal prístup k Fox Glacier – takže teraz sa tam už turisti nedostanú a toto sa tu deje dosť často.

Nejdem okolo toho ďalej veľa písať a rozprávať, bol to neskutočný zážitok, niečo tak krásne som nevidela nikdy. Toľko vrcholov, štítov, ľadovcov, jazier a tie kryhy v snehu alebo snehové platne ako v rozprávke. A keď som videla môj Mt Coočik z vrcholu, bože aký bol nádherný. Neviem či je normálne sa zamilovať do dákeho vrcholu, ale tá veľhora (pritom to ani nie je veľhora, však má len 3754 vm) ma úplne položila na kolená.

Bol to hodinový raj pre nás všetkých, 10 členná posádka s go-pro kamerami v rukách, ktoré boli celý čas nacapené na okienku a my sme naozaj nevedeli či máme skôr pozerať do svojho alebo do susedovho cez uličku. Každý sme videli niečo iné, krásne a nezabudnuteľné. Najskôr keď nás pilot usadil, zbadali sme to krídlo ktoré je nad nami, nieslo sa 5 minútové frflanie a nadávanie. Neskôr sme si to tak začali užívať, pretože aj to krídlo do toho všetkého prinášalo svoje čaro.  A dookola sa nieslo lietadlom „brutálne“ „nádherné“ „waaw“ „neskutočné“ „krásne“ „pecka“. 

A zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec. Veď pozrite sami aké výhľady sme si užívali. 

Ocitneš sa vo svojom živote a prítomnom svete, nevnímaš okolitý svet, ľudí, necítiš nič. Si tam len ty a tvoje myšlienky, dych a vychutnávaš si prítomnosť okamihu ktorý je tu len teraz, v tejto stotine ktorá patrí len tebe.

To ako sa farby v tvojom okolí menia, oblaky nad horami bežia voči sebe a tie kačičky v jazere krúžia dookola a hľadajú kúsok potravy, sú to veci ktoré prebiehajú okolo teba, menia sa v sekundách, stotinách a ty ich hltáš s otvorenými očami a nechceš aby to skončilo. 

Vychutnávaj si každú jednu sekundu, veď predsa mi sme strojcami svojho času, pánmi nášho života.

Vaša Anna z Liptova na Zélande