Život o živote.

Nekričala. Vedela, že jej nemá kto pomôcť. 

Život o živote. Sedí a prehráva si v hlave posledné hodiny tohoto dňa. Keď tak krásne začal, bol plný vzrušenia a lásky a zrazu končí nešťastne, plný nevyriešených vecí a otáznikov. Kde sa stala chyba ? Niekedy na tak jednoduché otázky človek sám sebe nevie odpovedať, vie poradiť druhým a seba, oh nie. Má pocit že všetko dobré a šťastné sa jej zo života vytratilo, má pocit že jej vnútro je jeden veľký kameň ktorý ju ťahá na dno ale ona chce lietať, chce cítiť šťastie a dýchať čerstvý horský vzduch. Nech ten kameň spadne, nech sa všetky problémy vyriešia ale nejde to, nie je to také jednoduché ako si predstavovala. Hľadá radu od nich, ale nik nevie čo povedať, každý povie len to čo nechce počuť.

Kde má ísť ? Má pocit že cesta života sa jej zatvorila, stojí na križovatke a pozerá na všetky semafory, ktorý smer bude ako prvý kde naskočí červená. Stojí a čas sa jej kráti, hľadá všetky možné východiská, chce aby ten kameň už padol a rozhodol za ňu. Vie že by bola rada, pozná sa a vie že nerada robí takéto rozhodnutia sama ale je to jej život, vie že sa musí rozhodnúť správne a ona sa nebojí. Nebojí sa následkov, nebojí sa prehry a možno to bude jedno veľké víťazstvo. Za ktoré raz získa sošku Oskara. 

Sme ľudia ktorý by sa mali rozhodovať sami, sami si kresliť na mapu života vlastné cesty a slepé uličky, ale nie vždy to tak je. Nie každý z nás je taký odhodlaný aby vyšiel z tej komfortnej zóny a vybočil z radu. Ona vie že chce od života viac, nechce 5 rokov stráviť v komunite ľudí a učiteľov ktorý jej za posledné 3 roky nedali to čo od nich a danej inštitúcie očakávala, niekedy len sedela a myšlienky ju unášali mimo realitu. Snívala v tom bola majsterka.

Nerozumela veciam ktoré prebiehali na niektorých hodinách, krútila hlavou pri predmetoch ktoré nemali hlavu ani pätu, odchádzala do sveta s túžbou niečo nové zistiť a nerozumela pocitu v jej hlave ktorý jej po 2 rokoch kričal nech odíde, uteká preč a naberá skúsenosti vo svete. Tam kde lieta v oblakoch, môže plávať v atlantickom oceáne, surfovať na Bali, zdolať najvyššie vrchy Ázijských krajín, ochutnať špeciality domácich, stopnúť si dodávku plnú oviec z neďalekej farmy, zlyžovať si novozélandský prašan alebo kanadskú zjazdovku, dotknúť sa čínskeho múru a zakričať si z plného hrdla „i love my life“ na Kamčatke, spať pod hviezdami a s východom slnka si želať ŽIŤ VEČNE. Vedela že sa musí rozhodnúť správne, už len pár dní. 

Každý pád na hubu nám niečo prinesie, prečo sa tých pádov tak bojíme ? Radšej budeme odkázaný na niekoho kto za nás bude rozhodovať, na toho kto nám každý mesiac pošle peniaze na bankový účet a žiť v tom že áno keď prídem domov budem mať navarené, upratané a maminka mi prečíta rozprávku na dobrú noc, pretože ja som študent, ja študujem a nemám nič iné na starosti. Samozrejme, škola je ťažká, ťažké sú aj tie stredy či utorky plné alkoholu, drog, sexu. Každej slečne ide hlavou, akú krátku sukňu si dať aby zbalila toho fešáka v ružovom tričku s ofinkou cez čelo, dali si spolu dáku rýchlovku v poslednom záchode a má o priateľa viac na instagrame a facebooku ktorý jej môže lajkovať fotky.  "Huráá" Život plný alkoholu, zábavy a rebelie patrí do života mladého človeka. Berem, mám 22 a som žena ktorá si sem tam vypije, ale nepokladám to za niečo úchvatné a dych berúce s čím by som sa mala chváliť na sociálnych sieťach a riešiť tým problémy súčasnej doby. Toto je život, ktorý veľa ľudí žije do svojich 24-25 rokov kým odídu z VŠ a budú sa pokúšať nájsť dáku vysnívanú robotu, robotu kôli ktorej boli 5 rokov v jednej inštitúcii a tá im drvila do hlavy všetky tie frázy o vysokých zárobkoch a super živote. Sú školy ktoré vám to splnia, uznávam. Sú ľudia ktorý študujú len kôli titulu a veľkej kope peňazí, áno aj taký existujú a v mojom okolí ich je toľko veľa. Ale ja chcem viac ! Nemyslím viac peňazí, myslím viac šťastia a slobody do života. Súčasného a aj budúceho. 

Nechcem raz vnúčaťom rozprávať ako ich babka zabila najkrajšie roky svojho života v dákom malom zaprdenom meste, po škole našla svojho osudového chlapa a mala 3 deti a dom na kopčeku. Kde je dobrodružstvo, viem že sa to dá aj po škole, veľa ľudí buď odišlo po škole alebo sa vykašlali na ňu vykašlalo lebo sa cítili prázdny. Ja sa cítim prázdna v súčastnosti ale plná úsmevu a radosti, neviem či ma niektorý z vás chápu, alebo sa snažia chápať a viem že som začínala v tretej osobe ale píšem o sebe, celé to je o mne a o mojom pohľade na svet okolo mňa. Možno sa ma nesnažíte ani pochopiť, vlastne mi je to jedno aj to či to číta jeden alebo 200 ľudí. Ja len chcem poskytnúť sebe samej viac. Sú veci ktoré chcem robiť, učiť deti láske k športu, ľudom dávať druhé šance na zmenu výzoru, áno to sú veci ktorými sa chcem uberať.. Chcem len povedať že netreba hádzať ľudí z inými názormi do vreca s odchodom na melmak k Alfovi. Každý z nás je iný!  Existuje niekde na planéte človek, ktorý s týmto súhlasí a chápe mňa celú aká som, komplikovaná žena ktorá rada sníva a chce od života len slobodu a troška viac ako 2/3 iných ľudí. 

Už vážne končím, len chcem povedať jedno robte všetko tak ako to cítite v tej danej chvíli. Rozhoduj sa podľa seba, nech ti do toho ľudia nefrflú. Je to tvoj pád alebo veľké víťazstvo.

A ďakujem jednej dáme ktorá mi poskytla úsmev ! (Sis thanks)